Holíč

Začiatkom 15. storočia sľubný rozvoj mestečka pribrzdili Husiti, ktorí pri svojich spanilých jazdách niekoľkokrát Holíčom prešli a v roku 1428 ho aj úplne vypálili. Mestečko sa z tejto rany rýchlo pozviechalo, no v nepokojnom 15. storočí doplatilo na svoju polohu ešte raz. V roku 1467, počas bojov kráľa Mateja Korvína s bratríkmi, ktorí ovládli celé Záhorie, mestečko opäť ľahlo popolom. Po Žigmundovej smrti (1436) získali Holíč českí Schlikovci, no neskôr pripadol opäť panovníkovi, ktorý ho v roku 1486 založil Czoborovcom. Tento rod, napriek tomu, že o panstvo musel bojovať s mnohými inými šľachtickými rodinami (Bakičovcami, Révayovcami) si panstvo udržal takmer 250 rokov.

V 16. storočí sa v Holíči začali usadzovať Turkami prenasledovaní Srbi a neskôr i nábožensky prenasledovaní anabaptisti - habáni. Počet obyvateľov mesta tak napriek vojnovým udalostiam rástol. V roku 1554 prišlo k deleniu panstva medzi rozvadené, ale príbuzensky zviazané šľachtické rodiny Czoborovcov, Bakičovcov a Révayovcov. Táto deľba nám približuje zloženie obyvateľstva v Holíči i v okolitých obciach panstva. Spracoval ju Dr. Jozef Šátek vo svojej práci Holíčsko-šaštínske panstvo za Czoborovcov.

V 18. storočí prišlo k významnej vlastníckej zmene, ktorá sa odrazila i na živote obyvateľov Holíča. V roku 1736 získal zadĺžené panstvo manžel Márie Terézie a cisár Rímskej ríše nemeckého národa František Štefan Lotrinský ...

V 17. storočí sa na Holíč znieslo niekoľko živelných pohrôm, ktoré spomalili vývoj mestečka. Už v roku 1600 to bol veľký požiar, ktorý sa zopakoval v roku 1605. V roku 1609 pre zmenu zasiahla Holíč veľká povodeň. V protihabsburských bojoch si to odniesol Holíč v roku 1623, kedy ho vyplienili a následne vypálili vojská Gabriela Bethlena. Aj v druhej polovici 17. storočia okúsili obyvatelia Holíča plienenie. Tentoraz to boli hordy tureckých vojsk, ktoré prenikli až na sever Záhoria a mestečko vypálili. Uchránený bol iba hrad, ktorý bol v tomto nepokojnom období prestavaný na renesančnú protitureckú pevnosť.

V 18. storočí prišlo k významnej vlastníckej zmene, ktorá sa odrazila i na živote obyvateľov Holíča. V roku 1736 získal zadĺžené panstvo manžel Márie Terézie a cisár Rímskej ríše nemeckého národa František Štefan Lotrinský. Tento vzhľadom na svoje možnosti, ale i schopnosti vybudoval v priebehu niekoľkých rokov zo zadĺženého panstva hospodárske impérium, ktoré bolo známe zavádzaním moderných metód hospodárenia, výdobytkov vedy a techniky. V priebehu druhej polovice 18. storočia bola vybudovaná celá nová baroková časť Holíča so širokou ústrednou ulicou, na ktorej sa nachádzali budovy novovybudovanej manufaktúry na fajansu a kameninu, kapucínsky kostol a kláštor a ďalšie hospodárske objekty.Zatiaľ čo v roku 1752 bývalo v Holíči 1992 obyvateľov, v roku 1787 to bolo už 3294 obyvateľov.

Rast počtu obyvateľov sa nezastavil ani v 19. storočí a v roku 1828 bývalo v Holíči 4.333 obyvateľov, roku 1869 to bolo 4.939 obyvateľov, v roku 1880 už 5.292 a o desať rokov neskôr až 5.747 obyvateľov. V priebehu 19. storočia sa Holíč vďaka svojej výhodnej geografickej polohe vypracoval na najľudnatejšie mesto na Záhorí. Najviac pracovných príležitostí poskytovali c.k. majetky a ich hospodárske dvory. Ďalej tu bola farbiareň plátna, mydláreň s výrobňou sviečok, soliareň, kameňolom, liehovar, parná píla, sladovne a i.

Mestečko sa stalo najrušnejším obchodno-hospodárskym strediskom Záhoria. Konalo sa tu sedem veľkých trhov ročne, ktoré boli navštevované obchodníkmi z celej monarchie. Okrem toho tu bolo 43 stálych obchodov a 16 hostincov. Koncom 19. storočia bol Holíč spojený železnicou s Bratislavou a Viedňou. Začiatkom 20. storočia mal 5.812 obyvateľov.

Rozvoj mestečka bol spomalený prvou svetovou vojnou. V nej zahynulo niekoľko desiatok obyvateľov Holíča. Po vzniku Česko-Slovenska prišlo k zoštátneniu c.k. majetkov. V roku 1919 bola otvorená Meštianska škola a v roku 1920 i Priemyselná učňovská škola. Obe mali svoje sídlo v zámku. Do Holíča sa cez blízky Hodonín dostali veľmi rýchlo myšlienky marxisticko-leninskej ideológie a vznikla silná organizácia KSČ. Počas veľkej hospodárskej krízy mnoho nezamestnaných obyvateľov Holíča pracovalo na verejnoprospešných prácach, na regulácii rieky Moravy. Koniec tridsiatych rokov 20. storočia znamenal oživenie hospodárstva v Holíči. V roku 1939 firma Studeník vybudovala závod na výrobu trvanlivého pečiva. Tento rozvoj utlmila druhá svetová vojna.

Aj keď sa boje odohrávali na svetových frontoch, ktoré boli vzdialené, predsa len sa toto obdobie veľmi negatívne zapísalo do histórie mesta. Protižidovské zákony Slovenského vojnového štátu a zopár holíčskych dobrodruhov hralo hlavnú úlohu pri arizácii židovského majetku v meste, s následným zbavovaním sa spoluobčanov židovského pôvodu ich deportovaním do zberných stredísk a následne koncentračných táborov. Z niekoľkých stoviek ich vojnové besnenie prežilo iba zopár.

V roku 1943 bol v Holíči vybudovaný domov pre dôchodcov, ktorý funguje dodnes. V roku 1945, pri svojom úteku z Bratislavy, v Holíči krátko našla svoje útočisko slovenská vláda i s prezidentom Jozefom Tisom. Spojené rumunsko - sovietske vojská oslobodili Holíč 11. apríla 1945.

Po druhej svetovej vojne sa Holíč začal prebudovávať a modernizovať. V roku 1946 bol vybudovaný Kufris, začalo sa s výstavbou neskorších Ľanárskych a konopárskych závodov. V roku 1949 bola založená STS a v roku 1950 JRD. V roku 1969 vznikol Movis špecializujúci sa na montáž poľnohospodárskych stavieb. V roku 1978 bol založený koncernový podnik Výstavba uhoľných a lignitových baní a v roku 1986 si vytvorila v Holíči prevádzku Tesla Piešťany. V druhej polovici 20. storočia vyrástlo niekoľko nových sídlisk (M. Nešpora - 1959 až 1970, Pri kaštieli - 1970 až 1978, Lúčky - 1978 až 1984 a SNP - 1984 až 2002), hospodárskych a obchodných stredísk, škôl a škôlok. Bohužiaľ však boli tieto stavebné akcie robené veľmi necitlivo a urbanisticky absolútne rozvrátili idilické prostredie historicky slávneho c.k. mestečka.

Napriek tomu si Holíč zachováva kolorit významného centra severného Záhoria a so svojimi kultúrnymi stavebnými pamiatkami je vyhľadávaným turistickým miestom. Výhodou Holíča je i to, že leží na štátnej ceste prvej triedy, ktorá spája oblať Trnavy a Nitry s moravskou metropolou Brnom.

Zatiaľ najstaršie známe archeologické nálezy pochádzajú z neolitu - mladšej doby kamennej. Kontinuitu osídlenia dokladajú ďalšie viaceré nálezy z doby bronzovej, železnej i rímsko-barbarskej. V období Veľkej Moravy bolo územie ...

Územie mesta poskytovalo vhodné podmienky pre osídlenie už od praveku. Bolo i dôležitým strategickým miestom, pretože sa z neho dal kontrolovať brod cez rieku Moravu na diaľkovej obchodnej ceste.

Zatiaľ najstaršie známe archeologické nálezy pochádzajú z neolitu - mladšej doby kamennej. Kontinuitu osídlenia dokladajú ďalšie viaceré nálezy z doby bronzovej, železnej i rímsko-barbarskej. V období Veľkej Moravy bolo územie Holíča hospodárskym zázemím hlavného mesta veľkomoravskej ríše Valov u Mikulčíc, ktoré sú vzdušnou čiarou vzdialené iba 3,5 kilometra. Na katastrálnom území mesta bolo lokalizovaných niekoľko veľkomoravských osád, zväčša poľnohospodárskeho charakteru, ale boli objavené i stopy po kamenárskej osade, z ktorej vyťažený kameň bol základným stavebným prvkom pre stavbu veľkomoravských kostolov v hlavnom meste, ale i Velehrade, či Starom Meste u Uherského Hradišťa.

Posledné známe písomné správy o veľkomoravskej ríši pochádzajú z rokov 904 a 906, kedy prichádza k jej rozpadu. Predpokladá sa však, že celé desiate storočie ešte fungovala centrálna časť pôvodnej Veľkej Moravy a práve v tomto období sa Holíč stáva nositeľom veľkomoravskej tradície. Územie mesta sa stáva opäť významným strategickým miestom, o ktoré zviedli zápas tri novoformujúce sa stredoeurópske kráľovstva - uhorské, poľské a české. Najúspešnejšími v tomto boji boli Arpádovci a tak je Holíč začlenený medzi významné pohraničné oporné body Uhorska. Mestečko sa začalo rozvíjať okolo kráľovského hradu v polovici 11. storočia. Prvý krát sa písomne spomína v roku 1205 ako WYWAR. Po tatárskom vpáde roku 1241 začali Arpádovci na novom mieste budovať v Holíči kamenný hrad využijúc pritom prírodné danosti miesta v tvare poloostrova.

V 13. storočí sa stáva mesto sídlom pohraničného kráľovského komitátu, ktorý zaniká v roku 1296. Jeho nástupcom je hradné panstvo, ktorého veľkosť je doložená v donačnej listine kráľa Žigmunda v roku 1389. Panstvo siahalo na severe až po českú Strážnicu, na východe až po Senicu a na juhu boli súčasťou panstva Studienka a Lakšárska Nová Ves. Západ panstva ohraničovala rieka Morava. V roku 1228 zriadil Ondrej II. v Holíči pohraničnú colnú stanicu.

Mestečko a hrad patrili kráľovi, ktorý ho zapožičiaval rôznym feudálom a tak sa medzi majiteľmi v 14. storočí objavujú Matúš Čák Trenčiansky, či Stibor zo Stiboríc. V roku 1315 o hrad musel bojovať Matúš Čák s českým kráľom Jánom Luxemburským. Českým vojskám sa hrad nepodarilo dobyť, no ovládli ho až po smrti Matúša Čáka v roku 1321. Českému kráľovstvu patrilo toto pohraničné územie až do roku 1332, kedy prišlo na základe dohody kráľov Karola Róberta a Jána Luxemburského k navráteniu hradu i územia patriaceho pod českú správu do uhorských rúk.

Ďalšou významnou časťou tejto kráľovskej dohody bolo otvorenie (znovuoživenie) tzv. Českej cesty - významnej obchodnej spojnice Budína s Prahou v roku 1336. Holíč sa stal na tejto ceste významnou colnou stanicou, kde sa vyberal osemdesiatok z hodnoty prevážaného tovaru. Holíč mal už v tom čase charakter mestečka (v historických prameňoch sa uvádza ako oppidum). V roku 1389 získal Holíč od kráľa Žigmunda Stibor zo Stiboríc. Súčasťou tejto donácie boli i privilégia pre obyvateľov mestečka, ktorí boli oslobodení od platenia kráľovských daní a tridsiatku v celom kráľovstve a bolo im povolené konať ročne štyri výročité jarmoky.